Bapašaba

Rastislav Doboš (O sediacich prezidentoch)

Kto je človek? A čo je?

Že ho všetci jeho nápadníci tak chvália?

                                      /verše na večnú slávu božiu/

„Je to cirkus,“ ťažkal si chlapík v zamastených montérkach. Sedel na stoličke a ‚čumel že čo‘. A fajčil. A zároveň si drhol čierne ruky špinavým pieskom. Nič nepomáhalo. „Kruci. Celý život presedieť na stoličke a čumieť že čo?“ Prevrátil do seba pivo.

„Nie cirkus, ale divadlo,“ naznačili poslanci. Zdalo sa, že sú dobrej vôle podiškurovať si s ľudom. „My tiež len sedíme na stoličkách a derieme sa dopredu. Ako všetci. Strašne to vrzgoce. Všetko je buď prehnité alebo nové. Alebo ani to. Ani to. Mal by si to poopravovať. Alebo pokaziť. Alebo ani to. Ani to.“

Chlapík v montérkach si presadol ku klavíru. „Radšej vám zahrám. Cé. To viem najlepšie.“ A zahral

Všetci si dali po pive a opäť sa drali dopredu. Naozaj to strašne vrzgotalo. Deti sa aj v tomto rambajsi hrali svoju starú hru. Deti sú deti. Alebo ani to.

„Ententíčky,

dva špendlíčky,

vyletel čert

z električky.“

„Tie decká sa od rána do večera bombardujú blatom. Oni ho hádam aj jedia,“ sťažoval sa učiteľ. Na plešinu sa mu zhora zniesla ďalšia pohľadnica. Len tak to caplo. Bol na nej ďalší ukrižovaný chytrák.

Ukrižovaný chytrák hneď od začiatku sťahoval preklincované brucho, aby nebolo vidieť, aký je tučný. Povedal: „Kto vydrží do konca, bude odmenený!“ A zahľadel sa do diaľav. Pohľad mal prorocký a brucho stiahnuté. Nečudo, že vrzgot stoličiek sa o poznanie zrýchlil.

Vŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ€zg!

Žena, čo sa včera stala najmúdrejšou ženou na svete, povedala: „Puííííííík! Puííííííík!“ a tiež sa drala dopredu.

Ukrižovaný chytrák spočinul na nej láskavým pohľadom a dodal: „Kto vydrží do konca, bude odmenený!“

„Je to kurevník,“ povedal prezident. Ale to by ešte vôbec nič nemuselo znamenať, pretože sám bol vychýrený kurevník. Sedel trochu bokom, pod klavírom, na stoličke pripomínajúcej všetkými vencami vyvenčeného vtáka alebo trón.

„Nie som kurevník,“ ohradil sa ukrižovaný chytrák. „Viera vo mňa je založená na niečom inom.“ A významne poklepal ukazovákom po kríži. Z rán sa mu podarilo vycediť zopár kvapiek krvi. „Vy tomu jednoducho nerozumiete.“ Ale ani sám tomu nerozumel.

„Máš recht, čo budeš zbytočne bielkoviny vo vajčiskách šanovať,“ pritakal prezident a poplieskal ho po pleciach. Bujará radosť. Takmer mu zlámal ten kríž.

 „Áno, jedia blato! Videl som!“ skríkol učiteľ. „To je hra! Videl to svet! Veď sa podrhnú.“

Netušené diaľavy vábili všetkých svojim vzdialeným ligotom. Alebo ani tým.

„Dnes sa ďalej nedostaneme,“ trpko si povzdychol prezident, ale v podstate bol rád, že sa môže v pokoji bavkať a nemusí sa ako upachtený pizgor hnať dopredu.

„Kto vydrží do konca, bude odmenený!“

„Tento dnešný chytrák hovorí to isté, čo včerajší,“ povedal učiteľ.

„A ten hovoril to isté, čo predvčerajší,“ štebotali deti. Hrali sa, kto ďalej dopľuje blatovú guľôčku. Blato bolo zrazu všade. Všetci sa zmenili na jednu blatovú gundžu.

Vŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ€zg!

„A furt tak!“ vykríkol chlapík v zamastených montérkach. Mal toho po krk. „Mám toho po krk! Kde sú tí posranci z parlamentu, nech si ma zastanú!“ A zahral cé. Takéto

„Ak jednoduchý človek o niečom nemôže tvrdiť, že je to chybné, považuje to za pravdivé,“ zastali si ho posranci. „Alebo ani tak. Ani tak.“

„Veď vy máte vždy pravdu,“ obdivne zachripel chlapík v montérkach. A hneď upadol do depresie. „A ja mám pravdu iba niekedy. Aj to, len keď s vami súhlasím.“

Vtedy sa k nemu naklonil ukrižovaný chytrák a do uška mu zašepkal: „Kto vydrží do konca, bude odmenený!“

A to už do chlapíka v montérkach naozaj vošli jedy. „Kruci, odkiaľ nám spúšťajú tieto pohľadnice?!“

„Puííííííík! Puííííííík!“ ozvalo sa spod klavíra. Prezident sa rozkurvil, len tak praskalo. Puíkalo.

Chlapík v montérkach zaťal päste a otrčil ich posrancom. „Aha, cintorínom smrdia!“ a tresol do oblohy. Z neba sa odlúpil kus mraku a trošku slnka. Ukázal sa rozpraskaný kartón. Tí, čo sedeli najbližšie, boli žltí a modrí. Posranci boli pokrytí zeleným maglajzom. „Myslíš, že by sme ťa vedeli niekedy oklamať?“ klamali.

„Vy by ste ma nikdy neoklamali,“ uznal chlapík v montérkach. „Iba keby vám na tom záležalo.“ Upokojil sa. Zaliezol do kúta a obdivoval prezidenta a pokukoval po rozpraskanom kartóne a usmieval sa. Alebo ani to. Ani to.

Posranci, ktorým dnes očividne myslelo, naznačili: „Ak jednoduchý človek o niečom nikdy nebude môcť tvrdiť, že je to chybné, považuje to za somarinu.“ A zdvihli ukrižovaného chytráka do výšky. Trepotal sa vo vetre ako bruchatá zástava. Všetci hľadeli do diaľav. Všetci kráčali v diaľ. Alebo opäť stáli. A smiech a džavot. Iba ukrižovaný chytrák v duchu nadával. Neuspokojilo ho ani to, že by to mohol všetkým vysvetliť. Radšej kričal: „Kto vydrží do konca, bude odmenený!“

„Ententíčky,

dva špendlíčky,

vyletel čert

z električky.“

Prezidentovho všetkými vencami vyvenčeného vtáka postrkovalo dopredu dvesto chytrých báb. Puík! Puík!

Dav neveriacky omakával netušené diaľavy. Prsty zababrané od farby. Prezident skríkol: „O chvíľu sme tam. Prečo by sa to nemalo podariť práve dnes?“ Všetkých sa zmocnilo neopísateľné vzrušenie. Všetkými vencami vyvenčený vták nevydržal. V pravidelných poryvoch fľusal biele semience. Spod neho prebublával žblnkotavý jasot.

Už aby sme to mali za sebou, pomyslel si ukrižovaný chytrák.

Blato sa zmenilo v zlato. Deti pľuvali zlaté guľôčky. Všade plno zlata.

„Decká vydržia veľa zmien,“ pochvaľoval si učiteľ.

„Kto vydrží do konca, bude odmenený!“ opakoval ukrižovaný chytrák.

„Trikrát hurá, dokonalému, nádhernému životu!“ kričal prezident. „Životu na dosah farebnej ruky!“

„Hurá! Hurá! Hurá!“ reval chlap v zlatých montérkach. Aj ostatní.

„Puík! Puík!“

A ukrižovaný chytrák sa vznášal späť k nebesiam a pomyslel si, že naozaj to nie je nič moc na to, aby to bolo ešte aj zámerné.