Bapašaba

>From: Gaspar< Táto adresa je chránená pred robotmi nevyžiadanej pošty. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript. >

>To: „Ja“ < Táto adresa je chránená pred robotmi nevyžiadanej pošty. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript. >

>Subject: Mail

>Date: 23. 03. 2002 03:15

Ahoj Jardo,

som v Aucklande a stale som zaneprazdneny odpovedanim na emailxxx policajtov z Napieru. Pytaju sa stale to iste, ale stale iny policajt alebo detektiv. Maorska zena mi pri rieke ukrala kluciky od auta a maorsky muz ma ovalil haksakom po hlave. Z hlavy mi vytekala cervena. Povedal som im, ze musim ist do nemocnice, tak ma tam zaviezli, ale auto si chceli nechat, tak som s lupicmi pokracoval v ceste. Hovorili, ze ma zastrelia, nebola to sranda, ale sem-tam sme sa smiali. Bol som so svojimi lupicmi tri hodiny - o comsi sme sa museli bavit. Tri hodiny utiekli ako voda. Hovoril som im, ze su hlupaci a idioti a oni mi hovorili, ze ma zastrelia, ak co len muknem. Slubil som im, ze ani neceknem, ale ked odisli aj s mojim autom, hned som zavolal policiu. Prisli na troch autach. Aj najlepsi novinar v okrese napisal o lupezi clanok na prvu stranu. Bizarnostou bolo aj to, ze islo o turistu zo Slovakie - to nikto nevedel, kde to je. Cechov je v Napieri vela - Cech by sa na prvu strnku nedostal. Fotografie lupicov uverejnili na druhy den, tiez na prvej stranke. Na treti den ich chytili. Pisem s chybmy, ako ten blazon Kerouac. That is not writing, that is typewriting, posmieval sa mu ten blazon Capote.

Gaspar

>Attachment

Peter Gašpar

KONIEC GENERÁLA W. K.?

Obchod bol v rade šiestich podobných domov na ulici spájajúcej námestie Revolúcie a Katedrálne námestie. Klobúky rozličných tvarov boli poukladané tesne jeden vedľa druhého v troch poličkách za pultom predeľujúcim miestnosť na dve nerovnaké časti. Zazvonil zvonec na dverách a do obchodu rázne vkročil starší prešedivený muž v bielej košeli a lakovaných modrých topánkach s ostrými dlhými špičkami. V ruke držal mosadznú vychádzkovú palicu slúžiacu nie na pomoc pri chôdzi, lebo mužove kosti a šľachy boli v úplnom poriadku, ale väčšmi ako módny doplnok, pomôcka pri gestikulácii a prípadne zbraň proti vreckovým zlodejom. Pri chôdzi si pomalým pohybom končekmi prstov prihladil vlasy a pohľadom prebehol z jedného konca miestnosti do druhého sledujúc peknú zbierku rozličných klobúkov. Na predavačku stojacu za pultom v úctivom predklone ani nepozrel. V miestnosti bolo slabé osvetlenie. Nad oknom z ulice a výkladom bola natiahnutá plátenná strieška. Hoci na protiľahlej stene nad zrkadlom bol luster s mnohými ramenami, ktorý by mohol zaliať svetlom aj jedáleň na stredovekom hrade, bolo v obchode šero, lebo z dvoch zastoknutých žiaroviek jedna bola vypálená, druhá blikala a čoskoro sa vypáli tiež. Predavačka povedala:

- Čo si želáte, pane?

Na čele muža boli kvapky potu. Pomaly stekali spomedzi vlasov a zastavovali sa v hlbších vráskach, kde zostali, až kým vlastnou váhou nestiekli nižšie na tvár, alebo ich muž vreckovkou neutrel. Pri pulte to urobil dvakrát a pritom nevdojak pozrel predavačke do tváre, no inak nedal najavo, že si ju už všimol. Na ulici bola horúčava, teplomer v parku ukazoval 36 stupňov Celzia, na čele muža v obchode sa vytvárali nové kvapky potu.

Na ulici zastavilo dlhé čierne auto s tmavomodrými sklami, pancierovými dverami a nepriestrelným oceľovým plášťom zaliatym v gume pneumatík. Šofér motor nevypol, z dvoch trasúcich sa výfukov vychádzal modrastý dym plaziaci sa v prachu ulice. Po druhej strane cesty prešlo niekoľko ľudí - široké sombrerá zakrývali zamračené, horúčavou otupené tváre domorodých pastierov dobytka. Muž sediaci vedľa šoféra vybral z husľového puzdra automatickú pušku, nasadil tlmič a trpezlivo čakal, občas láskavo pohladiac smrtonosnú zbraň.

Predavačka v predajni si zvedavo obzerala navštívenku, na ktorej stálo: Gen. WILHELM W. KRANSKI. Okolo blikajúcej žiarovky lietali mole.